Štvrtok 20.12. bol veľmi perný deň. Ráno sme pozdravili bývalého primátora Z. Trebuľu na KSK. Dozvedeli sme sa celkom zaujímavé veci, napr. že aj on študoval na elektrotechnickej priemyslovke, takže si musí podať ruku s Indym, lebo sú vlastne niečo ako kolegovia :-). A tak v trošku veselšej, i keď stále mierne rozpačitej nálade sme zapálili sviečku a s cukríkmi vo vrecku sme sa vypratali von.
Potom sme sa rozdelili, chlapci utekali k Ferdovi (najstarší skaut v Košiciach) a dievčatá (+ Indy, lebo petrolej) zase naivne za pani Kvašnou do Katolíckeho kruhu. Samozrejme, že tam nebola, tak sme si posedeli v klubovni. Táto seansa bola poučná hlavne pre Marušku, ktorá konečne po týždni zistila, že časopis Quo vadis, ktorý sa nám povaľoval na stole, je školská publikácia Gymnázia troch košických mučeníkov. (Bolo to veľkými písmenami napísané na obálke.)
Potom už bolo dosť hodín na to, aby sme sa pobrali na magistrát za Ferom Knapíkom. Po polhodinovom čakaní nás prijal a predstavil nám aj pravoslávneho biskupa z Čiech. Mal tam tiež súkromného fotografa, ktorý nás ošľahával bleskami svojho pekelného stroja a vo voľnej chvíľke prišiel ku mne a múdrym hlasom mi šepká neskutočnú novinku: “Aj pán primátor bol kedysi skaut.” Iba som prikývla.
Fero nás potom usadil okolo stola a fotograf so sekretárkou zostali sedieť pri dverách. Chudák, asi sa po chvíli začal cítiť trápne, keď zistil, že nielenže o Ferovej skautskej minulosti čo-to vieme, ale že si tam vo veľkom tykáme, používame čudné slová ako družinovka, Jamboree, etapovka, spomíname na zážitky z Anglicka, napchávame sa tradičnými magistrátskymi koláčikmi, načahujeme sa za minerálkou... a vlastne sa celkom nenútene rozprávame.
Bolo to príjemné posedenie, už akési rutinné. Sekretárky sú po tých rokoch zvyknuté na naše ksichty, viacerých z nás si pamätajú. No a keď nám odovzdali (opäť tradičné) darčeky, tak sme mohli spokojne odísť domov, tentoraz s hrnčekmi s logom Košíc, kalendárikmi a príveskami.
