V autobuse bolo horúco. Ale cesta ubehla celkom rýchlo a keď sme vystúpili, už dosť nebezpečne hrmelo. Lejak sa našťastie spustil, až keď sme v bezpečí chaty hrali všelijaké hry a ako vyvrcholenie - Čokoladára. Werča sa výborne osvedčila ako šarmantná asistentka Dagmar bez mozgu s ušitým hollywoodskym úsmevom č. 156 (dúfajme, že to naozaj len hrala) a Ivka sa takmer urozprávala k smrti v role Martina Nikotína. Hra sa skončila happyendom, každý si odniesol nejakú vecnú cenu, medzi inými aj čokoládu. Kreslenie podľa hudby malo tiež úspech ako oddychovka pred spaním.
Hneď ráno na ďalší deň sme sa vybrali na veľkú túru okolo Bukovca. Zopár prestávok sme využili na hojdanie na hojdačkách urobených z požiarnických hadíc a hádzaním žabiek do vody. Obzreli sme si aj mihalikovskú chatu aspoň zvonku, nechali sme sa tam doštípať komáricami a potom sme sa už ponáhľali "domov", aby sme mohli maľovať landart a popri tom počúvať zvonivé hlásky susedových dietok. Chúďatká, poriadne si ponamáhali mozgové závity a precvičili svoju tvorivosť, len aby nám navymýšľali ľubozvučné mená a vykrikovali ich po okolí v naivnom presvedčení, že to aj niekoho zaujíma. Popravde - Mišku to trošku zaujalo, ale nakoniec sme ju presvedčili, že žiadne nadávky nepočula, a teda nemá dôvod odpovedať na ne. Poobede sme sa vybrali všetci na ihrisko, vlastne sčasti ihrisko a sčasti bažinu a zahrali sme si naše klasiky od vajnorskej až po hututu. Osvedčil sa najmä Gabko - kto by o ňom povedal, že dokáže tak rýchlo utekať...
Pred večerou sme ešte stihli zahrať si pokus o osobnosti. Po jedle prišla ďalšia časť programu - mimochodom na naše pomery nezvyčajne luxusná - učenie sa ľudových pesničiek s MP3-prehrávačom a reprákmi. Keď sme už boli pri ľudovkách, nedal sa obísť ani jednoduchý tanček Štyri kroky dopredu (fakt sa nedal obísť, kto pozná Mišku, určite to chápe) a potom hor sa na skautské pesničky s gitarou a pri ohni. Gabko a Vladko vyzerali celkom pri zmysloch aj pri Ukolebávke, ale Romča a Miška podriemkavali už pri Trpasličí svatbe. S dobrým pocitom, že je všetko, ako má byť (t. j. - deti sú konečne UNAVENÉ a samy od seba CHCÚ ÍSŤ SPAŤ), sme si dali Večierku a uložili sa spať. Teda vlastne iba deti, lebo vedúce mali ešte zopár filozofických problémov, ktoré nemohli počkať dozajtra.
Nedeľa bola dňom veľkého upratovania, pričom slovo "veľký" je ešte stále prislabé. Kopa tanierikov, hrnčičkov, pohárikov, ktoré hnili v špinavej škatuli pár rokov, čakali len na Juhásku, aby ich poriadne umyla. No a zbytok chaty (rozumej celá chata) ostala na krku Báby a Ivke. To bol zábavný program pre nás, spojený ešte s príjemnou prechádzkou skautským krokom na zastávku a späť, lebo vznikla vážna obava, že počítač sa zmýlil. Na autobus sme dobehli s boľavými chrbtami a vyplazenými jazykmi, keď sa už chystal odísť. Či už za to môžu veľké rozmery interiéru chaty alebo zabudnutá metla, nie je dôležité. V autobuse sme si vydýchli, ponatriasali sa a vystúpili v Košiciach spotení a šťastní.