Konečne sedíme v prázdnom vlaku v Lipanoch. Trochu ma bolia nohy, veď sme sa našľapali z Dubovice a veru sme nelenili, pretože nás naháňala skupina učiteľov z istej školy (nebudem menovať, že z Bernolákovej). Ktosi rozdal kakaovníky, rozdelil som si ten svoj s Marekom a mohol som pokojnejšie uvažovať o práve prežitom víkende.
Chata v Dubovici má svoje čaro. Nechodievam na ňu len s oddielom, pre mňa to je chata na radcovské kurzy. Avšak na žiadnom z nich sme neboli na takom dlhom výlete a nepreskúmali sme taký veľký kus hrebeňa Bachurne. Veď nám to i zabralo takmer celú sobotu. Na vrchole sme sa pofotili a zjedli sme konečne vamexácku pľundru (od toho je odvodený názov výpravy). Počasie vyšlo veľmi dobre, fotky tiež a náladu sme si urobili nielen modifikovanými Indiánmi, ale aj záverečným gúľaním sa dolu svahom k chate. V tomto smere vzniklo pár videí i fotiek, ale zďaleka nevystihujú Oggyho šialenstvo ani Mantinelovu výdrž. Ale aspoň utrpenie Medvedíka Bubu je na nich zachytené veľmi dobre a určite to video nájde využitie ako inštruktážny film nejakej východoindickej teroristickej skupiny.
Po našom návrate do základného tábora chlapcov ešte dorozbíjal Padre s Oggym, kým som varil gulášovú polievku a základnú hmotu do betónových zmesí, pomenovanú po nejakej španielskej provincii. Večer sme sa teda najedli a potom sme sa zišli osláviť narodeniny nášho hlavného medvedíka. Bol to pre mňa jeden z najkrajších okamihov výpravy - videl som priateľstvo, ktorého sa dalo dotknúť, ktoré bolo živé, ktoré bolo bratstvom, takým, aké skauting potrebuje. Videl som, ako Indy vyberá vlastnoručne upečenú ponášku na koláč, ktorá ale chutila lepšie, ako všetky torty sveta. Indy, týmto ti s plnou vážnosťou ďakujem za to, že ťa máme v oddiele.
V ten pekný večer sme ešte hrali Let balónov, kde sme zisťovali, čo nás vlastne v skautingu drží a priťahuje. A spievali sme. V pláne bola aj dumka, avšak únava bola silnejšia, takže som vyhlásil večierku a to bola výzva pre všetkých, aby začali hulákať, naťahovať sa a behať hore schodmi. Kým sme teda s Padrem mohli ísť spať aj my, bolo asi pol tretej a stále neviem, ako vlastne môj brat zástupca v pondelok napísal všetky tie písomky, na ktoré sa chcel učiť.