Vítam všetkých ľudí slobodného slova. No takže predpokladám, že chcete niečo počuť o výprave na Ružín, kde sme sa trepali - neverili by ste - kvôli člnkovaniu. Tak vám niečo porozprávam. Síce, keď sa to tak vezme, je to dosť zbytočné, lebo tam bol skoro celý oddiel (nedá mi nespomenúť - bolo nás tam asi 18, čo, ako sme s Padrem zhodnotili, je rekordný počet účastníkov).
No ale dobre, vyrozprávam náš príbeh aspoň tým, ktorí tam neboli, alebo aj ostatným, ktorí nevedia, ako som ho vnímal ja a ktorých to zaujíma.
Takže cela ta paráda, alebo ako to mam nazvať, sa začala ráno na železničnej stanici. Najprv to tam nevyzeralo práve najružovejšie (myslím počtom), ale potom sa zrazu ako keby so skautmi roztrhlo vrece. No samozrejme až po dohodnutom čase (750). No veď ako ináč, trojka sa nezaprie. Potom už Johan, ktorý ma samozrejme nezabudol zdrbať za to, že som si absolútne nič nedoniesol, mohol ísť kupovať lístky. Na poslednú chvíľu ešte dobehol Manťo, ktorý, ako sme sa dozvedeli z jeho nesúvislého bľabotania, prišiel o hodinu skôr a potom sa ešte vrátil domov, lebo si myslel, že sme mu zdrhli. "To je isto bobor," prebehlo mi hlavou. No ale dobre, tak hor sa za dobrodružstvom.
Cesta vlakom bola ako každá cesta vlakom, v ktorom sú Trojkári. Dúfam, že túto vetu nemusím viac obkecávať.
Vystúpili sme niekde pri Ružíne. Vystúpili sme niekde pred Margecanmi. Vystúpili sme niekde pri nejakej lodenici.
Ešte sme si vypočuli od Johnyho nejaké tie rady do života, kým neprišiel pajko, ktorý nám dal kanoe. Potom ďalšie rady do života. Zase v podaní Johana. A potom už len dostať kanoe k vode po takej šmýkalke. Tento akt nám netrval ani tak dlho. Na rad prišli opäť Johanove inštrukcie. Povedal nám pár slov a išli sme.
Ach bože, čo by som dal za to, aby som to tam mohol takto napísať. Ale to jednoducho nejde. Tak napíšem, ako to bolo naozaj. JOHNY KECAL TAAK DLHO, ŽE SOM AŽ STIHOL PREVRÁTIŤ PALIHO ČLN. Aj keď to nebolo naschvál. (VÁŽNE!)
No myslím, že tú úvodnú časť by sme mali za sebou a teraz by sme mohli prejsť k tomu zaujímavejšiemu (tí, ktorí neboli, to môžu vážne ľutovať, tak dúfam, že si to vynahradia aspoň tým, že sa ukážu na ostatných výpravách). Takže samotné člnkovanie. Myslím, že ľudia, ktorí išli okolo, museli uzatvárať stávky, koľkokrát sa vykotíme. Tým som chcel povedať, že to bolo naozaj na podívanú, čo sme na tých člnoch vystrájali. Vyzeralo to ako zraz, no jednoducho ako zraz Trojkárov. Keď už sme mali aj prvé pádlovanie za sebou (ja som bol hneď hladný, tak som sa napapal. Samo, že nie zo svojho, ale z Fabovho. Touto cestou by som sa mu rád poďakoval za jeho pohostinnosť. A k tomu jedlu, nakoniec z neho polovica skončila ako potrava pre ryby) a lodenicu už nebolo vidieť, tak začínalo svitať na lepšie časy. No a tak ideme, ideme a ideme. Zopárkrát sme sa zastavili, aby sme počkali nejakých oneskorencov. Vtedy ma Johan zase zdrbal, že vraj sa nemám v člne vstávať. Jasne, jasne Johny. Prvú väčšiu zastávku sme si urobili na jednom takom ostrovčeku. (Kto Ružín pozná, tak by si mohol domyslieť, o akom ostrove to kecám.)
Keď sme sa pri ňom zastavili, tak sme si, niektoré indivíduá, nemohli odpustiť a šlohnúť nejaký čln. Čírou náhodou bol Indyho. Keď to zistil, tak nás, tie indivíduá, tak zdrbal, že sa to tu ani opísať nedá. Na ostrove bolo toľko skál, že sme si to neodpustili a z nejakej skočili. Tomu sa čudovali najmä dievčatá, že či sa nám nehnusila tá voda.
A môžeme ísť ďalej. No nie. No áno.
Druhú prestávku sme mali urobili o kúsok ďalej. A aj keď to bol iba kúsok, stihli nás asi dvaja rybári vykričať, že im odplašíme ryby. Nevravím, že aj predtým na nás nejakí nekričali. Len jednoducho som si na to teraz spomenul.
Keď sme už stáli, Indy si nemohol odpustiť nevyužiť kúsok voľného času, a tak zašiel na rybačku. Asi po minúte bol späť s kapitálnym úlovkom. (Má proste talent ohľadom hľadania zdochnutých rýb. Hoci, keď sa tak pozerám na ten Ružín, je to smutné, ale nájsť tam zdochnuté ryby nemôže byt problém 9. A iné).
A mohli sme zase vyraziť. Išli sme ešte kúsok ďalej po prúde. Alebo žeby proti prúdu? A potom sme sa otočili a išli sme proti prúdu, alebo po prúde. No vlastne to jedno. Jednoducho, keď sme sa vracali, tak sa nám s Fabom podarilo prevrátiť čln aj som všetkými vecami. Mal som 2 šťastia. 1. že som nemal zo sebou milión vecí, ako chcel Johan, 2. že som stihol Faba vyjesť pred touto príhodou. Našťastie tam bol "vždy pohotový" Padre, ktorý nám behal (najviac ako sa len na člne behať dalo) na pomoc. Touto cestou by som sa chcel za jeho pohotovosť poďakovať aj jemu.
Potom sme ešte skúšali nejaké blbosti, ako vymieňať si miesta za jazdy, alebo plávať za kanoe, alebo spojiť dve kanoe. No jednoducho Delfíny.
A nakoniec sme došli až ku lodenici. Keďže tam neboli ešte všetci a išli okolo nejakí típci vykrikujúci na nás primitívne blbosti, tak hor sa za nimi. Asi po 50 metroch nás s Fabkom zastavil típek, z ktorého sa vykľul majiteľ ohľadom lodenice, že prečo nemáme vesty, ktoré nám ráno dal (som zabudol spomenúť, že keď sme sa prevrátili, tak sme si ich dali dole, lebo sme sa v nich skoro utopili). No tak nás poslal pekne späť ku lodenici. Aj tak sme potom ešte išli ďalej druhým smerom, lebo sme mali ešte nejaký ten čas. No a potom už len ďalší návrat do lodenice. Ešte vytiahnuť lode na breh, odložiť ich.
Potom nejaká tá kofola, cesta vlakom, na stanici lúčenie s krásnym dňom a samozrejme aj s kamošmi. A potom už len odchod domov s pocitom perfektne stráveného dňa a s vierou, že so skautingom ešte zažijem veľa takých dní.