No takže by som mal napísať niečo o tábore. Napriek všetkej snahe si nepamätám na prvé dni veľmi podrobne. Viem, že sme čakali na dosky a popritom hrali hry (vlastne sme obidve tieto činnosti robili naraz). Potom prišiel deň, keď nám KONEČNE doviezli krajinky. Rýchlo sme dokončili tábor, aby vyzeralo všetko, jak má byť. Postavili sme tiež futbalové ihrisko, bobíka. No a potom už naplno začal táborový život, etapovka. Nasledoval prvý táborák, dostali sme tričká, na ktoré sme si zaznačovali jednotlivé víťazstvá v etapách.
Opäť musím s ľútosťou napísať, že si presne nepamätám na jednotlivé skúšky a úlohy, ale určite nezabudnem na nočných Indiánov, kde sme sa niekoľkí vyváľali v močarine, alebo etapa, keď sme mali z jednotlivých písmen zostaviť správu a potom ohadzovať Frencheho a Dávida šiškami. Alebo skúška hĺbky, ktorú sme robili najdlhšie a na ktorú Mantinel nemá asi najlepšie spomienky - musel totiž preliezť (prešplhať) cez asi 5 metrový strom, ktorý bol nad priekopou. Skúšku výšky naša družina zvládla pomerne rýchlo, napriek tomu, že som zdvíhal Seventyho a Mantinela (každý 75 kg). Keď píšem, že zdvíhal, tak myslím, že mi stáli na chrbte. Alebo etapa, ktorú bravúrne zvládli jelene, keď sme mali založiť oheň na vode a prevariť vodu - mne sa šmykol ešus už skoro vriacou vodou, zahasil som oheň a začínali sme odznova. Alebo keď sme si mali poslať správu morzeovkou. Taktiež bojovky, najmä si pamätám na tú, ktorú sme hrali do noci a začínali sme skoro ráno. Viem, že som bol vtedy veľmi unavený, ľahol som si na zem a zaspal som. Asi okolo 22:00 ma našiel Tomáš s Joggym, že kde sa flákam.
Samozrejme, že sme počas voľna hrali naše oddielové klasiky - Osadníci z Katanu, Risk (roveri až do noci), no a čítalo sa. Okrem Eragona, Tolkiena a iných fantazijných kníh sa čítala aj Kniha o cintoríne. Musím skonštatovať, že mnohých hlboko a trvalo poznačila - pozri názov tábora a ostatné články. Ricky napríklad používal tieto zvraty aj pri nástupoch bez toho, žeby si to uvedomoval. Hlboko a trvalo. Za zmienku stojí tiež výlet do Slovenského krasu, kde sa zásadne nechodilo po značkovaných cestách, bolo horúco a v cieli nás čakali 2 l kofoly.
Popri tom etapovka stále gradovala. Dosť veľkým problémom bol nerovnomerný počet členov v družinách (kým bobrov bolo 9, jeleňov iba 5). Takisto pomerne veľa ľudí počas tábora odišlo. Ďalšia vec - nočný prepad. Neviem prečo, ale už druhýkrát za sebou je nočný prepad práve vtedy, keď ja mám hliadku. O nočnom prepade ste už všetci asi čo-to počuli, takže to nemusím dopodrobna opisovať. Teda len stručne. Prepadnúť nás prišla Sedmička. Bohužiaľ ma uniesli (tým sa chcem ospravedlniť všetkým, ktorí zbierali jahody - výkupné). Skočili na mňa hneď traja, stihol som len asi trikrát zapískať. Ináč Sedmičkári boli vyhúkaní z toho, ako rýchlo ste vybehli zo stanov. Dokonca si mysleli, že sme vedeli o prepade vopred.
Konečne sa dostávame k pokladovke. Začiatok bol prinajmenšom zaujímavý. Hneď vysvetlím. Predstavte si, ako všetky 3 družiny prichádzajú do tábora po náročnej bojovke. Nastáva vyhodnotenie. Jelene majú najviac bodov, teda dostávajú správu namotanú na palici. Prečítajú ju a ich ďalšou úlohou je ustrážiť správu a tým znemožniť zvyšným dvom družinám cestu za pokladom. My spolu s medveďmi sme mali pochopiteľne za úlohu správu ukoristiť. A tu prichádza Padre do hangára, nájde pokrčený papier na stole a číta: Vaša cesta za pokladom sa začína hneď za chatou. Bol to "šmirák", na ktorý si roveri skúšali napísať správu, ale načo by po sebe upratovali... Neviem vám opísať, ako to prebiehalo u ostaných, tak vám aspoň poviem, čo sme zažili my. Hneď na úvod chcem ešte upozorniť, že bobry vedeli, kde idú a nedostali sa na Sedlo pod kohútom náhodou, ako si to poniektorí dodnes myslia. Na pokladovku sme išli asi v polhodinových intervaloch, bobry posledné. Cieľ bola Stolica, kde sme sa napokon všetci stretli. Najprv bobry a asi o 20 min jelene aj s medveďmi. Potom nás Ricky aj zo Žabom zaviedli na takú obrovskú lúku, kde bola asi metrová tráva a tam sme mali nájsť poklad. Našli ho medvede, konkrétne Rafo. Myslím, že k etapovke je to už všetko.
O konci už nebudem veľa písať. Myslím, že tábor nám vyšiel perfektne a ja sa už teraz teším na ďalší.
Samozrejme, že sme počas voľna hrali naše oddielové klasiky - Osadníci z Katanu, Risk (roveri až do noci), no a čítalo sa. Okrem Eragona, Tolkiena a iných fantazijných kníh sa čítala aj Kniha o cintoríne. Musím skonštatovať, že mnohých hlboko a trvalo poznačila - pozri názov tábora a ostatné články. Ricky napríklad používal tieto zvraty aj pri nástupoch bez toho, žeby si to uvedomoval. Hlboko a trvalo. Za zmienku stojí tiež výlet do Slovenského krasu, kde sa zásadne nechodilo po značkovaných cestách, bolo horúco a v cieli nás čakali 2 l kofoly.
Popri tom etapovka stále gradovala. Dosť veľkým problémom bol nerovnomerný počet členov v družinách (kým bobrov bolo 9, jeleňov iba 5). Takisto pomerne veľa ľudí počas tábora odišlo. Ďalšia vec - nočný prepad. Neviem prečo, ale už druhýkrát za sebou je nočný prepad práve vtedy, keď ja mám hliadku. O nočnom prepade ste už všetci asi čo-to počuli, takže to nemusím dopodrobna opisovať. Teda len stručne. Prepadnúť nás prišla Sedmička. Bohužiaľ ma uniesli (tým sa chcem ospravedlniť všetkým, ktorí zbierali jahody - výkupné). Skočili na mňa hneď traja, stihol som len asi trikrát zapískať. Ináč Sedmičkári boli vyhúkaní z toho, ako rýchlo ste vybehli zo stanov. Dokonca si mysleli, že sme vedeli o prepade vopred.
Konečne sa dostávame k pokladovke. Začiatok bol prinajmenšom zaujímavý. Hneď vysvetlím. Predstavte si, ako všetky 3 družiny prichádzajú do tábora po náročnej bojovke. Nastáva vyhodnotenie. Jelene majú najviac bodov, teda dostávajú správu namotanú na palici. Prečítajú ju a ich ďalšou úlohou je ustrážiť správu a tým znemožniť zvyšným dvom družinám cestu za pokladom. My spolu s medveďmi sme mali pochopiteľne za úlohu správu ukoristiť. A tu prichádza Padre do hangára, nájde pokrčený papier na stole a číta: Vaša cesta za pokladom sa začína hneď za chatou. Bol to "šmirák", na ktorý si roveri skúšali napísať správu, ale načo by po sebe upratovali... Neviem vám opísať, ako to prebiehalo u ostaných, tak vám aspoň poviem, čo sme zažili my. Hneď na úvod chcem ešte upozorniť, že bobry vedeli, kde idú a nedostali sa na Sedlo pod kohútom náhodou, ako si to poniektorí dodnes myslia. Na pokladovku sme išli asi v polhodinových intervaloch, bobry posledné. Cieľ bola Stolica, kde sme sa napokon všetci stretli. Najprv bobry a asi o 20 min jelene aj s medveďmi. Potom nás Ricky aj zo Žabom zaviedli na takú obrovskú lúku, kde bola asi metrová tráva a tam sme mali nájsť poklad. Našli ho medvede, konkrétne Rafo. Myslím, že k etapovke je to už všetko.
O konci už nebudem veľa písať. Myslím, že tábor nám vyšiel perfektne a ja sa už teraz teším na ďalší.