Tááák! Píšem tento článok a počúvam Pink Floyd. No! Ako iste viete, tak máme za sebou oslavu 15. výročia od založenia oddielu. Tak si trošku priblížime toto naše stretnutie, na ktoré prišlo pomerne dosť veľa ľudí. Ale pekne po poriadku.
Celá táto naša veľká slávnosť sa odohrávala vo veľkodušne zariadených priestoroch Gymnázia sv. Tomáša Akvinského. Hneď ako som prišiel na vrátnicu so Senzorom (Jančim Elečkom), nás privítala veľmi milá vrátnička - mníška.
Bola až taká milá, že som bol už ku koncu nervózny. Neviem, či sme sa jej nepáčili alebo sa tak správa ku všetkým ľuďom dobrej vôle. Keď sa tak správa ku všetkým, tak veľmi ľutujem Padreho a všetkých, ktorí navštevujú túto školu, kde sa konalo dotyčné stretnutie. No dobre. Po pobudnutí asi 10 minút na vrátnici sme sa nakoniec dostali do školy. Škola. Také zvučné slovo. A hlavne Akvinského. Ľudia, ako tam bolo čisto, ta to je neuveriteľné. Človek by si myslel, že žiaci namiesto veľkej prestávky dostanú každý do ruky mop a ideš umývať podlahu. No ale neodbiehajme od témy. Vstúpili sme do školy. A ide sa. Jedno poschodie, druhé poschodie, tretie a zastavili sme sa, ak ma pamäť neklame, na štvrtom. Na konci chodby sa nachádza zasadačka alebo nejako tak sa tomu nadáva. A začala sa práca. Stoličky, ktorých tam bolo požehnane, sme rozmiestnili do polkruhu. Johny nainštaloval projector a zábava sa mohla začať! No pomaly sa už aj skautíci začali trúsiť. Prišli bývalí členovia oddielu, z ktorých sa mnohí pamätajú na úplné začiatky tohto oddielu. Aha! Ešte jednu vec musím spomenúť. Koláče! No roveri sa ihneď usadili čo najbližšie k nim.
No a keď sa všetci usadili, tak začal najvyšší šéf Johny rečniť. Najprv nás všetkých zdvorilo pozdravil (doma si to určite pripravoval) a hajde na hry. September! Január! Marec! Také výkriky sa ozývali miestnosťou. To bola prvá hra, ktorú sme absolvovali. Spočívala v tom, že všetci zúčastnení sa mali zgrupiť podľa toho, v akom to šťastnom mesiaci nás naši milovaní rodičia priviedli na svet. No mám taký pocit, že vtedy som sa strašne nasmial, lebo Peťo Danko nemal nikoho, čo by sa bol narodil v jeho mesiaci... Potooom sme sa rozdelili podľa dní, v ktorých sme (aspoň dúfam) narodili. A vtedy to prišlo! Rozdelenie podľa družín! Na to som čakal od samého začiatku. Neviem ako vám, ale mne úplne učaroval prvý radca Medveďov. Neuveriteľné! Stretol som sa s chlapíkom, ktorý bol pri zrode Medveďov. Vymyslel pokrik, ktorý si dodnes hrdo spievame na začiatku každej družinovky. Nositeľ prvej vlajky a ešte zavádzateľ mnohých a mnohých družinových tradícií, na ktoré si tak ako družina nedáme dopustiť. No proste úžas! Ďalej musím jednoznačne spomenúť najhyperaktívnejšieho skauta všetkých čias Vlada Jeleňa. Všetky komunikačné bariéry prerazil asi za 30 sekúnd. Mal som pocit, že hocikde sa otočím a pozriem, všade je. Bola ho proste plná miestnosť. Úsmev od ucha k uchu, všade bol, všetko vie. No proste bola s ním sranda.
Ako tak minúty a minúty utekali, utekal aj náš program ďalej. Pri stánku so sladkosťami a koláčmi prežili len najsilnejší. Človeku pri pohľade na tak rýchlomiznúce jedlo príde na um, či dostávajú doma jesť. Medzi tým, ako sa jedlo, tak sa aj robilo... No mnohí z prítomných to ani nepostrehli. Johny pripravil - čuduj sa svete - kalendár. Ale nie obyčajný kalendár, moji milí. Tento bol prázdny. Prvý dátum označoval začiatok oddielovej činnosti. A keďže bol kalendár čistý, čo bolo treba urobiť? ÁÁÁÁno! Vyplniť. Tak si každý kľakol ku svojmu dátumu a zapisoval, čo vedel. Zapisovalo sa proste všetko, na čo si dotyčný človek spomenul. Od vstupu do oddielu, cez tábory, radcovské cesty, roverské cesty a získanie sľubu. No doslova všetko. Táák! Kalendár by bol. Ideme ďalej. Program sa už blížil pomaličky, ale isto k záveru. Záverečný bod programu bolo premietanie fotiek na plátno. Pozreli sme taký prierez históriou oddielu, starší zaspomínali na staré dobré časy. Na pozretie bolo približne 150 fotiek. To však nebolo všetko. Kým Johny púšťal prezentáciu za prezentáciou, tak medzi žrútmi mizli aj posledné balíky chipsov. Jediné, čo sa mne ako pozorovateľovi nepáčilo na tých fotkách, bolo, že Johny tam zaradil aj fotky, čo s naším oddielom nemajú nič spoločné. Ale nechajme tieto zradné vody. Koniec prezentácie. Ide sa ďalej. Archívne fotky sme si pozreli, nasleduje fotenie naše. Fotili sme sa po družinách aj ako oddiel.
No čo k tomu celému predstaveniu ešte dodať? Už bolo vyslovené asi všetko, na čo som mal chuť aj na čo som chuť nemal. Program sa už blížil k absolútnemu záveru. Ja (Frenche) a Ricky sme museli odísť 10 minút pred koncom, takže vám neviem popísať, čo tam prebiehalo, ale určite sa nestalo nič také vážne, aby sme volali hasičov. Tak teda dúfajme, že o ďalších 15 rokov si to zopakujeme, keď už kvôli ničomu inému, tak kvôli koláčom.
No a keď sa všetci usadili, tak začal najvyšší šéf Johny rečniť. Najprv nás všetkých zdvorilo pozdravil (doma si to určite pripravoval) a hajde na hry. September! Január! Marec! Také výkriky sa ozývali miestnosťou. To bola prvá hra, ktorú sme absolvovali. Spočívala v tom, že všetci zúčastnení sa mali zgrupiť podľa toho, v akom to šťastnom mesiaci nás naši milovaní rodičia priviedli na svet. No mám taký pocit, že vtedy som sa strašne nasmial, lebo Peťo Danko nemal nikoho, čo by sa bol narodil v jeho mesiaci... Potooom sme sa rozdelili podľa dní, v ktorých sme (aspoň dúfam) narodili. A vtedy to prišlo! Rozdelenie podľa družín! Na to som čakal od samého začiatku. Neviem ako vám, ale mne úplne učaroval prvý radca Medveďov. Neuveriteľné! Stretol som sa s chlapíkom, ktorý bol pri zrode Medveďov. Vymyslel pokrik, ktorý si dodnes hrdo spievame na začiatku každej družinovky. Nositeľ prvej vlajky a ešte zavádzateľ mnohých a mnohých družinových tradícií, na ktoré si tak ako družina nedáme dopustiť. No proste úžas! Ďalej musím jednoznačne spomenúť najhyperaktívnejšieho skauta všetkých čias Vlada Jeleňa. Všetky komunikačné bariéry prerazil asi za 30 sekúnd. Mal som pocit, že hocikde sa otočím a pozriem, všade je. Bola ho proste plná miestnosť. Úsmev od ucha k uchu, všade bol, všetko vie. No proste bola s ním sranda.
Ako tak minúty a minúty utekali, utekal aj náš program ďalej. Pri stánku so sladkosťami a koláčmi prežili len najsilnejší. Človeku pri pohľade na tak rýchlomiznúce jedlo príde na um, či dostávajú doma jesť. Medzi tým, ako sa jedlo, tak sa aj robilo... No mnohí z prítomných to ani nepostrehli. Johny pripravil - čuduj sa svete - kalendár. Ale nie obyčajný kalendár, moji milí. Tento bol prázdny. Prvý dátum označoval začiatok oddielovej činnosti. A keďže bol kalendár čistý, čo bolo treba urobiť? ÁÁÁÁno! Vyplniť. Tak si každý kľakol ku svojmu dátumu a zapisoval, čo vedel. Zapisovalo sa proste všetko, na čo si dotyčný človek spomenul. Od vstupu do oddielu, cez tábory, radcovské cesty, roverské cesty a získanie sľubu. No doslova všetko. Táák! Kalendár by bol. Ideme ďalej. Program sa už blížil pomaličky, ale isto k záveru. Záverečný bod programu bolo premietanie fotiek na plátno. Pozreli sme taký prierez históriou oddielu, starší zaspomínali na staré dobré časy. Na pozretie bolo približne 150 fotiek. To však nebolo všetko. Kým Johny púšťal prezentáciu za prezentáciou, tak medzi žrútmi mizli aj posledné balíky chipsov. Jediné, čo sa mne ako pozorovateľovi nepáčilo na tých fotkách, bolo, že Johny tam zaradil aj fotky, čo s naším oddielom nemajú nič spoločné. Ale nechajme tieto zradné vody. Koniec prezentácie. Ide sa ďalej. Archívne fotky sme si pozreli, nasleduje fotenie naše. Fotili sme sa po družinách aj ako oddiel.
No čo k tomu celému predstaveniu ešte dodať? Už bolo vyslovené asi všetko, na čo som mal chuť aj na čo som chuť nemal. Program sa už blížil k absolútnemu záveru. Ja (Frenche) a Ricky sme museli odísť 10 minút pred koncom, takže vám neviem popísať, čo tam prebiehalo, ale určite sa nestalo nič také vážne, aby sme volali hasičov. Tak teda dúfajme, že o ďalších 15 rokov si to zopakujeme, keď už kvôli ničomu inému, tak kvôli koláčom.