No bolo asi skoro ráno a my sme šli do Medzeva. V tom valale nám autobus zdrhol a ďalej sme museli ísť peši. Po chvíľke takejto činnosti sme došli ku stohu slamy, takže Janči urobil pár akčných fotiek a šlo sa ďalej. Stále sme stúpali, lebo sme sa chceli dostať na Vtáči vrch či takú nejaku chmáru.
Stretli sme zopár hubárov, ktorí krížom brázdili les ale kadiaľ idú značky, nemali ani potuchy. Občas sme sa odpojili zo značky a zazreli krásne muchotrávky. Potom sme sa dostali na hrebeň a mohli pokochať panorámou hôr. No a čo bolo potom si vôbec nepamätám, len že sme išli a po chvíli sme sa ocitli pri rúbaniskách a malých lesíkoch. Našli sme tam aj dosť temný ihličnatý lesíček.
Vtedy sa stali tri veci. No prvá vec bola že sme uvideli ten vrch, po druhé všimli sme si, ako sa k nám valia veľké tmavé oblaky a tá tretia vec bola že sme začali byť hladní. Chceli sme sa pôvodne usalašiť pri nejakom prameni, ale hlad už bol veľký a tak sme išli ku skalám uprostred rúbaniska.
Tam sa začalo to najdôležitejšie. Začal sa variť guláš. Nebudem tu rozpisovať, jak sme ho postupne robili. Ani vám nebudem vypisovať, čo všetko tam bolo... ale keď po dlhšom čase Janči zahlásil, že už to je jedlé, všetci sme sa okolo kotlíka napchali a začali jesť. Vzhľadom k tomu, že sme boli hladní ako vlci a guláš rozvoniaval minimálne 15. min tak sme to začali jesť bublajúce (vriace). Zachvíľu neviem koho napadlo, že by sme kotlík mohli dať dole z ohňa. Vtedy sa začala ďalšia časť výpravy – pchanie do hlavy. Neskôr už sme ten guláš mali všade.... Celý obrad trval cca 30 minút a celý čas to tlačiť do hlavy nie je sranda...
Keď sa nám podarilo zjesť všetko popratali sme a vybrali sa do Štósu-kúpeľov. Našťatie cesta išla len dole kopcom, takže sa to dalo. Po chvíľke sme už sedeli na lavičkách a čakali, kedy sa prirúti Karosa. Odviezla nás do Košíc a bol koniec. No ale nie úplne, lebo sme skoro zabudli kotlík v Karose a Billyho sekeru sme zabudli v tej kukurici.