Táto výprava by sa mala volať Ako sme sa chceli ísť člnkovať, alebo výlet do Leteckého múzea. V tú nedeľu sme sa na stanici stretli všetci, ktorí sme prišli (zopár chalanov, prevažne zdravé jadro oddielu, a 4x Jano v rôznych podobách).
Čakanie na brata vodcu prebiehalo celkom pokojne, Indy mlátil Radka a iných provokatérov, všetci boli vytešení, že sa dnes nebude kúpať proti svojej vôli, lebo Oggy ostal doma...
No potom prišiel Johny, ktorý ešte celkom prezieravo telefonicky zistil, že ujo z lodenice si nás omylom zapísal do kalendára o týždeň skôr a dnes všetci odchádzajú splavovať neviem čo niekam. Tak sme v duchu popriali ujovi šťastnú cestu, veľa dier v lodi a na 55 častí zlomené pádlo (myslím, že aj nejaké sekery do chrbta) a pobrali sa do klubovne. Tu po krátkych raňajkách sme sa rozhodli ísť znížiť vekový priemer na omšu ku našim sestričkám. A z omše hneď na stanicu a 23-kou na letisko, kde je aj letecké múzeum (kto by to bol čakal). No, to múzeum tam je, ale najskôr bolo treba zistiť, kde presne. Cestu nám ukázal jeden pán z múzea, práve idúci do práce.
Pri vchode si nás zobral iný pán, ukázal nám, čo kde je a po krátkom výklade nás nechal samých. To nemal robiť. V prvej miestnosti boli ukážky leteckých motorov z rôzneho obdobia, rôzneho typu a veľkosti, spaľovacie aj jeden prúdový. Poniektoré boli viacmenej funkčné makety, a tak sme sa rozhodli vyskúšať stupeň ich funkčnosti, krútili sme všetkým možným aj nemožným. Až sme sa dostali k modelu motora typu boxer, kde sa valce pohybujú proti sebe akoby boxovali. Rozkrútiť tento motor nebolo vôbec ľahké a podarilo sa to len skutočným borcom. Bol tu aj motor z Messerschmittu Bf-109, na ktorom bolo dobre vidieť otvor v hriadeli vrtule, v ktorom bola umiestnená hlaveň kanóna. Okrem motorov tu boli aj všelijaké obrázky s motívmi počiatkov lietania, ako aj repliky starších dvojplošných stíhačiek z 1. a 2. svetovej vojny.
Ale skutočný otvárací a rozoberací amok nás pochytil až v druhom hangári, kde boli umiestnené exponáty z obdobia po 2. svetovej vojne. Hneď na začiatku to bol vrtuľník, či skôr vrtuľníček HC-102 projektovaný aj vyrobený v bývalom Československu. Ale Rusi nám jeho výrobu čoskoro zatrhli, pretože porebovali odbyt pre svoj Mi-1. Všetci ste si určite všimli tú úžasnú jednoduchosť, s tým by mohlo lietať aj malé dieťa. A Indy na ňom pochopil princíp letu vrtuľníka. Ďalej tu bol aj L-29 Delfín, náš prvý úspech, keď sa v 60 tych rokoch minulého storočia zaviedol ako štandardné cvičné lietadlo štátov Varšavskej zmluvy a ostatných v Sovietskom bloku. Vyvážal sa aj na Kubu, do Sýrie, Ugandy a iných exotických štátov. Okrem lietadla tu bol aj trenažér, ktorý si poniektorí z nás aj vyskúšali (fotky vravia za všetko). V týchto priestoroch sa nachádzal aj Z-37 Čmeliak, to veľké žlté lietadlo, používané hlavne na poľnohospodárske účely (letecký postrek a tak...). Radka s Maťom zaujala kabína leteckého aerotaxi L-200D Morava. Však v jej útrobách strávili asi najviac času. Boli tu aj rôzne ultraľahké lietadlá, tzv. ultralajty. Vyskúšali sme ich všetky. Treba ešte spomenúť trenažér Migu 21, ktorý sme nemohli vyskúšať, lebo bol obsadený figúrou s pretlakovým oblekom, ktorý chráni vo veľkých výškach.
Pomaly sme sa začali presúvať do tzv. galérie prezidentských lietadiel, ktoré boli darované bývalému prezidentovi Schusterovi. Keď sme vychádzali z hangára, objavil sa ujo sprievodca a s podozrievavým výrazom v tvári sa pýtal, že či sme s ničím nehýbali. Naša odpoveď „Uhm...ee....“ ho asi veľmi neuspokojila, a tak nás už celý čas sledoval. Po menších skupinkách sme sa roztratili po celom areáli obdivovať výtvory ľudského umu (treba povedať, že väčšina týchto strojov bola vytvorená na zabíjanie. Blbé...). Okrem vyradených zhrdzavených Migov 21 rôznych verzií sme mohli obdivovať aj Suchoje Su-22 s meniteľnou geometriou krídla, ktoré slúžili ako stíhacie bombardéry v službách Slovenskej armády. Bol tu aj jeden Suchoj Su-25K, prezývaný „hrable“. Kto ho videl zhora, pochopí prečo. Zo zahraničných lietadiel sú veľmi zaujímavé francúzske Mirage s deltovitým krídlom, Švédsky Saab Viggen, s obrovským deltovitým krídlom a výškovými kormidlami typu „kačica“ čo znamená, že ich nemá vzadu ale vpredu. Americký F-4F Phantom darovalo Nemecko (prvé verzie tohto stroja sa zúčastnili vojny vo Vietname, no treba povedať že oproti Migom 21 nemali až také dobré manévrovacie schopnosti). Zaujímavosťou je určite aj F-104 Starfighter s krídlom s minimálnou plochou, človeku sa až nechce veriť, že také niečo mohlo lietať. Prehliadku nám spestroval ujo sprievodca svojim výkladom, ktorého sme ku koncu mali už plné zuby. Najhoršie pochodil Indy, keď si chcel overiť svoje teórie ohľadom letu vrtuľníkov. Ujo mu ozrejmil nielen všetko o vrtuľníkoch, ale potom sa rozbehol aj o lietadlách a nedal sa zastaviť. Úbohý Indy. Potom sme si ešte vyskúšali ako sa sedí v Migu 21. Kto sa vyzná vo všetkých tých prístrojoch má môj rešpekt!
V poslednej budove bola expozícia prístrojov, boli tu rôzne modely lietadiel z 1. svetovej vojny a tiež osudy Československých letcov, ktorí bojovali počas 2. svetovej vojny v zahraničí, hlavne vo Veľkej Británii. Tí šťastnejší, ktorí vojnu prežili a vrátili sa do vlasti boli neskôr po náskupe komunizmu tvrdo prenasledovaní a trestaní, pretože až príliš nasiakli myšlienkami slobody, ktoré komunisti potláčali. Mnoho ich skončilo vo väzeniach, pracovných táboroch, uránových baniach v Jáchymove, mnoho ich toto týranie neprežilo. To bola vďaka za ich hrdinstvo. Rehabilitovaní boli až po páde komunizmu v roku 1989.
Potom sa začal čas krátiť, Johny začal byť nervózny aby stihol nedeľný obed a ostatní tiež, tak sme sa pobrali domov. Čakanie na autobus sme si krátili v letištnej budove, kde na nás každý nechápavo pozeral. Po príchode autobusu som sa s vami rozlúčil a pobral sa domov pešo. Tak sa skončil deň, ktorý sa mal skončiť inak. Ale bolo fajne. Ujo diky.
No potom prišiel Johny, ktorý ešte celkom prezieravo telefonicky zistil, že ujo z lodenice si nás omylom zapísal do kalendára o týždeň skôr a dnes všetci odchádzajú splavovať neviem čo niekam. Tak sme v duchu popriali ujovi šťastnú cestu, veľa dier v lodi a na 55 častí zlomené pádlo (myslím, že aj nejaké sekery do chrbta) a pobrali sa do klubovne. Tu po krátkych raňajkách sme sa rozhodli ísť znížiť vekový priemer na omšu ku našim sestričkám. A z omše hneď na stanicu a 23-kou na letisko, kde je aj letecké múzeum (kto by to bol čakal). No, to múzeum tam je, ale najskôr bolo treba zistiť, kde presne. Cestu nám ukázal jeden pán z múzea, práve idúci do práce.
Pri vchode si nás zobral iný pán, ukázal nám, čo kde je a po krátkom výklade nás nechal samých. To nemal robiť. V prvej miestnosti boli ukážky leteckých motorov z rôzneho obdobia, rôzneho typu a veľkosti, spaľovacie aj jeden prúdový. Poniektoré boli viacmenej funkčné makety, a tak sme sa rozhodli vyskúšať stupeň ich funkčnosti, krútili sme všetkým možným aj nemožným. Až sme sa dostali k modelu motora typu boxer, kde sa valce pohybujú proti sebe akoby boxovali. Rozkrútiť tento motor nebolo vôbec ľahké a podarilo sa to len skutočným borcom. Bol tu aj motor z Messerschmittu Bf-109, na ktorom bolo dobre vidieť otvor v hriadeli vrtule, v ktorom bola umiestnená hlaveň kanóna. Okrem motorov tu boli aj všelijaké obrázky s motívmi počiatkov lietania, ako aj repliky starších dvojplošných stíhačiek z 1. a 2. svetovej vojny.
Ale skutočný otvárací a rozoberací amok nás pochytil až v druhom hangári, kde boli umiestnené exponáty z obdobia po 2. svetovej vojne. Hneď na začiatku to bol vrtuľník, či skôr vrtuľníček HC-102 projektovaný aj vyrobený v bývalom Československu. Ale Rusi nám jeho výrobu čoskoro zatrhli, pretože porebovali odbyt pre svoj Mi-1. Všetci ste si určite všimli tú úžasnú jednoduchosť, s tým by mohlo lietať aj malé dieťa. A Indy na ňom pochopil princíp letu vrtuľníka. Ďalej tu bol aj L-29 Delfín, náš prvý úspech, keď sa v 60 tych rokoch minulého storočia zaviedol ako štandardné cvičné lietadlo štátov Varšavskej zmluvy a ostatných v Sovietskom bloku. Vyvážal sa aj na Kubu, do Sýrie, Ugandy a iných exotických štátov. Okrem lietadla tu bol aj trenažér, ktorý si poniektorí z nás aj vyskúšali (fotky vravia za všetko). V týchto priestoroch sa nachádzal aj Z-37 Čmeliak, to veľké žlté lietadlo, používané hlavne na poľnohospodárske účely (letecký postrek a tak...). Radka s Maťom zaujala kabína leteckého aerotaxi L-200D Morava. Však v jej útrobách strávili asi najviac času. Boli tu aj rôzne ultraľahké lietadlá, tzv. ultralajty. Vyskúšali sme ich všetky. Treba ešte spomenúť trenažér Migu 21, ktorý sme nemohli vyskúšať, lebo bol obsadený figúrou s pretlakovým oblekom, ktorý chráni vo veľkých výškach.
Pomaly sme sa začali presúvať do tzv. galérie prezidentských lietadiel, ktoré boli darované bývalému prezidentovi Schusterovi. Keď sme vychádzali z hangára, objavil sa ujo sprievodca a s podozrievavým výrazom v tvári sa pýtal, že či sme s ničím nehýbali. Naša odpoveď „Uhm...ee....“ ho asi veľmi neuspokojila, a tak nás už celý čas sledoval. Po menších skupinkách sme sa roztratili po celom areáli obdivovať výtvory ľudského umu (treba povedať, že väčšina týchto strojov bola vytvorená na zabíjanie. Blbé...). Okrem vyradených zhrdzavených Migov 21 rôznych verzií sme mohli obdivovať aj Suchoje Su-22 s meniteľnou geometriou krídla, ktoré slúžili ako stíhacie bombardéry v službách Slovenskej armády. Bol tu aj jeden Suchoj Su-25K, prezývaný „hrable“. Kto ho videl zhora, pochopí prečo. Zo zahraničných lietadiel sú veľmi zaujímavé francúzske Mirage s deltovitým krídlom, Švédsky Saab Viggen, s obrovským deltovitým krídlom a výškovými kormidlami typu „kačica“ čo znamená, že ich nemá vzadu ale vpredu. Americký F-4F Phantom darovalo Nemecko (prvé verzie tohto stroja sa zúčastnili vojny vo Vietname, no treba povedať že oproti Migom 21 nemali až také dobré manévrovacie schopnosti). Zaujímavosťou je určite aj F-104 Starfighter s krídlom s minimálnou plochou, človeku sa až nechce veriť, že také niečo mohlo lietať. Prehliadku nám spestroval ujo sprievodca svojim výkladom, ktorého sme ku koncu mali už plné zuby. Najhoršie pochodil Indy, keď si chcel overiť svoje teórie ohľadom letu vrtuľníkov. Ujo mu ozrejmil nielen všetko o vrtuľníkoch, ale potom sa rozbehol aj o lietadlách a nedal sa zastaviť. Úbohý Indy. Potom sme si ešte vyskúšali ako sa sedí v Migu 21. Kto sa vyzná vo všetkých tých prístrojoch má môj rešpekt!
V poslednej budove bola expozícia prístrojov, boli tu rôzne modely lietadiel z 1. svetovej vojny a tiež osudy Československých letcov, ktorí bojovali počas 2. svetovej vojny v zahraničí, hlavne vo Veľkej Británii. Tí šťastnejší, ktorí vojnu prežili a vrátili sa do vlasti boli neskôr po náskupe komunizmu tvrdo prenasledovaní a trestaní, pretože až príliš nasiakli myšlienkami slobody, ktoré komunisti potláčali. Mnoho ich skončilo vo väzeniach, pracovných táboroch, uránových baniach v Jáchymove, mnoho ich toto týranie neprežilo. To bola vďaka za ich hrdinstvo. Rehabilitovaní boli až po páde komunizmu v roku 1989.
Potom sa začal čas krátiť, Johny začal byť nervózny aby stihol nedeľný obed a ostatní tiež, tak sme sa pobrali domov. Čakanie na autobus sme si krátili v letištnej budove, kde na nás každý nechápavo pozeral. Po príchode autobusu som sa s vami rozlúčil a pobral sa domov pešo. Tak sa skončil deň, ktorý sa mal skončiť inak. Ale bolo fajne. Ujo diky.