S predsudkom „čo tam budem“ ísť na masové akcie je vcelku na mieste, viete, ste len jedna z hláv. Zdôrazňujem, nebolo to v Škole v prírode a so vzdialeným zdrojom vody (7 minút tam a 15 naspäť), posedom v okruhu každých 100 m, jaskyňou, hradom a skalou (o kus ďalej, čo kameň doletí) naše miesto malo nesmierne čaro.
Bolo nás 88 registrovaných a to, že šlo o viac než len o program, som zistila v prvý večer. Pri ohni, ktorý bol krásny na päť krát – štyri menšie okolo a jeden najväčší, symbolicky v duchu Lesnej múdrosti, sme sa túto prvú noc nevedeli rozlúčiť. Bolo mi, ako už dávno nie. Zopár ľudí, vôbec sa skoro nepoznáme, okolo jednej sviečky (to sme mali na osvetlenie spevníkov), sedí a spieva, čas plynie a nik netuší, koľko je hodín. Podobné je to hádam ešte pri živelných katastrofách, tak sa máte zrazu so všetkými radi. A pritom nik na začiatku nechcel tú gitaru do ruky... Počas cesty na spánok do stanu som ešte stretla našich, ako čosi rozoberajú, aj jedlo pravdaže, spolu s dvomi chlapcami v spacákoch. A tu sa začína legenda o dvoch geishach, ktorá nás so Sabinovom spájala až do konca a určite aj teraz, lebo rozhovor s jedným z nich si môžete nalistovať asi v najbližšom Delfináriu. Na to, aby sa váš okruh známych rozšíril, stačí naozaj dvojica dvoch úprimných východniarov (čo si myslíš o skautingu v Sabinove? - Ta, naprd...), ktorí sami seba nazvali geishami, a potom spolu s nimi už prichádzajú nové a nové tváre. Poslednú noc sme sa mali tak k sebe, že sme hrali hry na dôveru. To bol pravdepodobne môj najväčší zážitok, keď padáte z kruhu dôvery na zem, ale vôbec vás to nebolí, lebo sa len smejete, alebo keď vás každý dvoma prstami spoločnými silami dvíha nad hlavy hore ku hviezdam alebo keď padáte z miernej výšky free fall dozadu chrbtom len na ruky... Samozrejme, predchádzali to divoké športy, ktoré sa hrali asi nastálo - kafe do kvietku, ale také, že jedna dievčina to mala namierené rovno na stred, kde je zase len prázdno... S takým šťastným koncom sa hneď ochotnejšie ide na večeru, však? – vtedy sme konečne na chvíľu prestali. Ale aj British je veľmi populárny, frisbee alebo aktivity švédskeho typu - poľahajme na zem, na seba a bude nám hej, ibaže tu žiadne „come on, join us“ nebolo, neviem prečo, ja som na také aj zvyknutá.
Veľmi očakávaným bolo prezeranie fotiek premietaných na vejúcu hangárovú stenu, kde nešlo naozaj o nič iné ako o úprimný smiech. Najlepším kúskom bol predsa len krátky film; postava sponzorovaná Army shopom, zo spánkov nad hlavu trčia dva trsy trávy, na povel PRÍSKOKOM VPRED vyskočí spoza malinčia a buď veľmi vážne alebo šikovne satiricky sa cez rôzne zastávky a telesné úkony v prírodných útvaroch priblíži až na lúku so skautskými stanmi, ľahne na brucho, fingovanú zbraň priloží k lícu a „tututututututu“ mieri na tábor - to vás naozaj dostane.
Aj výpravy na Kysacký hrad a do Kysackej jaskyne so sebou priniesli nesmierne intelektuálne bohatstvo. Ako to celkom obyčajne zneje „na hrad“ a „do jaskyne“. Týmto vzdávam veľkú úctu oldskautovi Mufovi, ktorý je rozhľadený jaskyniar a Číňanovi, zástupcovi vodcu kysackého oddielu, ktorý má v hlave nielen kroniku ľudstva, ale aj miestne a vzdialené pletky a historky. Jaskyňou sme sa predierali plazom pomedzi jednotlivé siene a hľadali nápisy veľkej historickej hodnoty. Jedným z nich je aj „Sláva tatíčkovi Masarykovi“ od prvého pluku polných myslivců z roku 1924 dokumentujúci prechod vojsk územím. V jaskyni bývala ináč bohatá kvapľová výzdoba, lenže dnes sú tam len viacfarebné rezy na zemi a na stenách, pretože si ich miestni poodlamovali a odniesli domov. To, že kysačania sú vášniví zberatelia, vás dovedie aj na Kysacký hrad, resp. jeho pôdorysové ruiny. Svedčia o tom vykopané jamy naznačujúce múry v hĺbke, kde so šťastím a detektorom kovu (už ne-)nájdete strieborné riadiky, ostrohy, kľúče, podkovy, hroty oštepov, mince, aj keltské či z egyptskej niekoľkomesačnej republiky, slovanské hrivny, ktoré pre svoj počet sú už naozaj blatom, možno aj keramiku a všetko čo k stredovekému hradnému životu patrí. A potom, ak máte nos na kšefty VÁM za to POSTAVIA aj dom. 
Aj tak počtom detektorov nemajú na Nižnú Myšlu, najvýznamnejšie a najvykradnutejšie nálezisko široko-ďaleko neprekonateľné.
Som rada a vďačná za to, že som tam všade bola a že táto akcia nie je na zahodenie, dokonca je to kvalitná tradícia. Môžem povedať, že mi je za tými skautmi a skautkami smutno.
