Už počas prvých chvíľ v autobuse nám bolo jasné, že tento víkend bude naozaj zábavný. Šrobárčania puberťácky blbli, Park mládeže sa príliš neprejavoval a skautky sa bavili ako vždy po svojom.
"Cítim sa tu nejako mimo," hovorí mi Kirké.
"Cítim sa stará," hovorím jej na to.
Pri rozhovore o Kirkinej spolužiačke, ktorá pri písomkách z biofyziky všetkých otravuje, cesta ubehla rýchlo. Zrazu tu bol Kysak a spolu s ním veľký problém - ako to uhrať tak, aby sme mohli byť všetky v jednej izbe? (Bolo nás sedem.) Nakoniec Juháska rozhodla, že hoci sa šibnuté skautky nezapreli a zobrali si spacáky aj do školy v prírode, zem je predsa len studená. Tak sme sa rozdelili na dve nerovnaké polky.
Ale AKO rozdelili... To tiež stojí za zmienku - večer ani jedna z nás nevedela povedať, s kým to vlastne býva a či je v izbe s troma alebo s dvoma spolubývajúcimi. Ja mám z toho veľkú radosť, že to môžem napísať, takže to aj zvýrazním - BOLO NÁM ÚPLNE JEDNO, S KÝM BÝVAME. JEDNODUCHO TO NEBOLO PODSTATNÉ, PRETOŽE SME SESTRY. Paráda!
No a potom sa už začal workshop, keď ma pamäť neklame - zoznamovaním. Ukončil to koncert Trivalu, vlastne to bol len taký pokus o koncert, lebo po dvoch pesničkách sa slova ujal aj šrobársko-parkomládežnícko-skautský zbor Kamiben a všetka romantika bola v háji. Počas prestávok sa Kuna a Mery samozrejme nezapreli, lebo klavír. K tomu viac netreba, veď to poznáme (majú veľa guráže, vyhrávajú súťaže). A dokonca nám zostalo trochu času aj na gitaru, takže Čtyři bytelný kola, Trubadúrska a spol. pokazili chvíľku oddychu všetkým tým, ktorí sa nejakou nešťastnou náhodou zdržiavali v jedálni. Ale my sme boli vo svojom živle, tak sme až tak ohľady nebrali. Prepačte.
V tú noc sme si urobili v našej izbe súkromnú skautskú dumku o psoch, škrečkoch, o skautingu v Košiciach, mužoch a údajne aj o Šípkovej Ruženke (ale to som už spala). Neponocovali sme príliš, a teda v porovnaní so šrobárčanmi sme neponocovali vôbec. Ale aspoň sme zistili, na čom všetkom frčia.
Sobota sa niesla v duchu protipredsudkovej výchovy. Kirké prišla o všetky aktivity so Zuzkinou kamarátkou - psychologičkou Ankou, pretože kapusta jej bola prednejšia. My ostatné sme pozvoľna začínali chápať, že napriek snahám z obidvoch strán - teda zo školskej (tým myslím Šrobárku a Park mládeže) i zo skautskej akosi nevieme nájsť spoločnú reč. Potvrdilo sa to aj pri niektorých aktivitách a párkrát sme si vypočuli aj poznámku typu - "vy skauti ste takí divní". Samozrejme, my o tom veľmi dobre vieme, tak sme sa nad tým iba usmievali. Ale separácia pokračovala. Prešli sme cez Tri kultúry, otázky o Rómoch aj cez Leilu plnú neriešiteľných problémov, pokecali sme o predsudkoch a ja som mala dojem, že zrazu ani nejde natoľko o rozdiely medzi Rómami a nerómami, ale medzi šrobárčanmi a skautmi. Každý iný, všetci rovní - to heslo je šité aj na nás, aj keď to vôbec nebolo v pláne. Počas voľnej chvíľky sme šli von zahrať si našu tradičnú oddielovú vajnorskú. Myslím, že každému dobre padlo trochu si pobežkať po trávičke, však, Eku...
Poobede sme opäť spievali a džijahas a potom sme zrazu stíchli, akoby uťal. Bola to taká hodinka mlčania, ktorú si vyžiadal Eku kvôli svojmu večernému programu a my sme si to nazvali "Orlie pierka pre začiatočníkov". Medzitým sme pozapaľovali sviečky, stihla som Ekuovi pokaziť zapaľovač (len škoda, že si neskôr počas prestávok poradil aj bez neho, nezbedník jeden). A potom to bol opäť spev, Kana Devla khere džav, So dikhav, Churde veša atď. Atmosféru dopĺňala Sárka v dlhej kvetovanej sukni, medzi tými sviečkami to vyzeralo naozaj ako z nejakého filmu. Tento večer sa dá nazvať takým vyvrcholením celej trojdňovky, kto dovtedy nepochopil silu "romipen", tak tu sa mu to zaručene muselo podariť.
Keď sa skončila táto plánovaná časť programu, prišiel program neplánovaný. U skautiek sa o zábavu postaralo klbko žltej bavlnky, ktoré sa skotúľalo na to najnemožnejšie miesto - za radiátor. Vyťahovali sme ho pomocou všeličoho, ale ako najúspešnejší nástroj sa ukázal stojan na mikrofón. A ten to nakoniec aj zachránil. Po "hodine" English lesson sa poniektoré nechali prehovoriť chlapcami zo Šrobárky - vraj guľovať sa. Nebola som tam, "because I don't have here another shoes", ale počula som, ako sa vyrábali snehové gule zoškrabávaním sniežiku zo stebiel trávy a ako šrobárski chlapci zutekali z bojového poľa po niekoľkých minútach, hoci predtým nás dobre že nie na kolenách prosili o guľovačku. No čo, stáva sa. Aj tak sme boli všetci unavení, tak bol aspoň dôvod ísť spať.
Ďalší deň bol už veľmi rýchly. Všetko sme si vyspievali ešte raz, napísali sme spätnú väzbu pre realizačný tím a opäť sa zopakovala cesta autobusom. Ale teraz už bola trochu iná. Pokusy o spoločné ujúkanie Dag duma lele vystriedali snahy o Umpajé, ale ostatní sa nechytali, tak sme to nechali.
Lúčenie bolo plné pochybností a otázok, či kričať, či nekričať (že keď už sme iní, tak buďme poriadne). Nakoniec sme to obmedzili len na podávanie rúk. Veď ticho je niekedy viac ako hluk...
Ďakujeme všetkým, ktorí do tohto podujatia vložili svoj voľný čas a energiu. Dúfajme, že sa to aspoň čiastočne vráti pri nahrávaní cédečka.
