Ako môže veľké ťažké kladivo posilniť dobré vzťahy, prečo je Oggy „sestrou“ a čo iné nám ešte skauting dal...
V ten piatok pršalo. A to intenzívnejšie, ako bolo milé. Ale keďže skaut je nepremokavý, nikto to nejako zvlášť neriešil. Dievčatá z 9. oddielu sa vydali s dáždnikmi a v pršiplášťoch do mesta hľadať na základe listu od Olave Baden-Powellovej svoje staršie skautské sestry. Takto sa do našej klubovne dostali vzácni hostia – bývalé činovníčky z nášho oddielu a zboru: Jana Hofmanová (Pony), Alexandra Hužičková (Saša), Ivana Mihaliková (Ivka), Marína Kissová, Jana Kunová (Kuna) a Jana Obrochtová (Vasi). Okrem nich prijali pozvanie aj vodkyne z mladšej generácie Majka Brezová a Sima Fabianová.
Môžeme to nazvať aj stretnutím po rokoch. Alebo spomienkovou oddielovkou. Alebo besedou o časoch minulých. No hlavná myšlienka bola ešte inde. Aby naše súčasné členky videli, že Deviatka nežije len tak vo vzduchoprázdne, ale neuveriteľných 25 rokov svojej existencie bola formovaná mnohými a mnohými nadšenými vodkyňami. Že tie mená v starých kronikách nie sú iba miligramom atramentu na papieri, ale sa za nimi skrývajú skutočné osobnosti. Kto prišiel, mal možnosť vidieť a počuť ich naživo. A to najdôležitejšie – sesterstvo a priateľstvo presne podľa 4. bodu skautského zákona.
A tak sme si v prepchatej klubovni vypočuli od našich hostí o tom, s kým z oddielu ich dodnes spája skutočné priateľstvo, ako vzniklo a čím to je, že tak dlho pretrváva. Padali tu rôzne mená, mnohé sa opakovali: Kirké (Klára Ondrušová), Maťa Dunajová, Lucia Šuleková, Mija (Miška Jančárová), Zuzka Ižolová, ale počuli sme aj meno Oggy (Adam Ogurčák), že vraj to je taká špeciálna skautská sestra...
Ex-vodkyne nám hovorili tiež o tom, čomu ich skauting naučil. A je toho veru dosť – od rýchleho zbalenia batoha cez schopnosť poradiť si v každej situácii až po stovky kontaktov a hlboko vštepené morálne zásady, ktorým učí skautský zákon. Tak napríklad vďaka morálnym zásadám (výhrada vo svedomí) jedna z nich opustila svoje zamestnanie a začala podnikať. Spomínané kontakty tiež nie sú na zahodenie, s tým mám aj vlastnú skúsenosť. Ťažko zabudnúť na Marínin telefonát asi spred dvoch rokov: „Ahoj, Juháska, som tu blízko pri vás. Nemáš doma veľké ťažké kladivo?“ (Potrebovala vyklepať disk na kolese auta.) Alebo nečakanú návštevu spred pár mesiacov. Kirké, ktorá sa vydala do Čiech a s ktorou sme sa minimálne päť rokov nevideli, pred našou bránkou so slovami: „Juháska, mne strašne treba cikať, nemôžem ísť u vás na záchod?“ Ani neviem, či sa mi pozdravila, ale bolo to také skautské a milé, že kto by sa urážal. Za starých čias sme toho toľko spolu zažili, že si už nepotrebujeme nič vysvetľovať.
Takto sa naša klubovňa zaplavila spomienkami vzácnych žien, ktoré si tu odžili kus svojho života. Skautky, ktoré dnes majú od pätnásť rokov vyššie, sa tešili, že opäť vidia svoje vodkyne z vlčiackeho oddielu. A všetky, či do Štvorky chodili alebo nie, mali skvelú príležitosť vidieť naživo skautky – legendy, o ktorých doteraz maximálne iba počuli, ak vôbec.
Platí to aj naopak. Napr. na takej Pony sa dalo čítať ako v knihe, ako veľmi ju teší, že oddiel, ktorý sme pred 20 rokmi kriesili takmer z popola (z jednej polorozpadnutej družiny), stále žije, že celá tá námaha vtedy mala zmysel. Dokonca mi v súkromí povedala: Náš oddiel sa nesmie rozpadnúť. Nedovoľ to.
No dobre, veď sa snažím :-). A spolu so mnou aj celá oddielová rada. Aj preto na tejto oddielovke dostali 4. stupeň ocenenia Siedmich ľalií dve z našich radkýň Luna a Ryba.
Milé dvojhodinové stretnutie sme ukončili oddielovým pokrikom. My sme Vydry veľmi bystré... Zakričali si všetci. Nemohla som si nevšimnúť záblesky v očiach ex-vodkýň, keď vyslovovali tie slová. S pocitom, že doba sa možno trochu zmenila, ale ten tradičný pokrik, ktorý hrubé múry na Alžbetinej 14 počúvajú už štvrť storočia, je stále rovnaký.
Oddielovka ku Dňu sesterstva bola plná histórie, starých fotiek, spomínania a smiechu, vzácnych starších spolusestier a rovnako vzácnych aktuálne skautujúcich dievčat. Lebo tie, ktoré už odišli, tu čosi zanechali. Kým tie, ktoré sú tu teraz, pokračujú v 25-ročnej histórii jediného dievčenského oddielu v Košiciach ďalej. A to nie je málo.
