Všetko sa to pre mnohých z nás začalo ešte v dobách, keď terajší členovia ťahali za sebou káčera po dvore. Mali sme tábory, akcie, družinovky, oddielovky a..., vlastne sa nič nezmenilo. Iba obsadenie. No medzi jednu z hlavných funkcií skautingu patrí spoznávanie ľudí. Myslím, že tento jav sa ukázal ako jav istý a pravdivý, čo sme, suma sumárum, mohli zažiť na vlastnej koži prednedávnom. Priateľstvá vznikajú a zanikajú, no tie v našom oddiele iba vznikajú (aspoň ja mám taký pocit).
Tak teda, bol som naozaj potešený, keď si ku mne pozvánka našla cestu a ako druhú vec po potvrdení mojej účasti na tejto mega-párty som ihneď odišiel hľadať kroj. Kroj som našiel tak, ako som ho po mojom poslednom tábore odložil. Vo vreckách som našiel nášivky, ktoré sa mi už nechcelo našiť, turban, odznak a mám taký pocit, že ešte som cítil posledný táborák.
Úprimne som sa tešil, že uvidím ľudí, ktorí mi pomohli prežiť podstatnú a asi aj hlavnú časť svojho detstva. Ako vyplynulo neskôr, nebol som jediný. Netešil som sa síce na Dáviďáka, ale to iba preto, že sme spolužiaci, a mám ho na dosah ruky 5-krát do týždňa. Bol som zvedavý, akí sú noví členovia, či tam ešte sú nejakí kariéristi, ako som bol ja, či ešte chodia na Dubovicu, Polianku, Zimný prechod hôr. Taktiež bolo cítiť vnútorné nutkanie byť na Horčíkovej 40-tke, ktorá bola s touto našou akciou spojená, no a v neposlednom rade prehodiť to slovko a úsmev s našimi princeznami od dievčenského oddielu, nech si stojím za svojou prezývkou!
Prišiel som plný očakávania o niekoľko minútiek skôr, aby som si s bratom Rickym mohol užiť rozruch a posledné výkriky zúfalstva organizátorov a spoznal nových Brezovcov v oddiele. Privítal ma Bubu, ktorý by mal byť podľa prezývky o pol metra nižší a o tridsať kíl ľahší. Ešte omráčený od údivu, stretol som Mantinela, ktorý by sa presadil svojou postavou v bojoch v klietkach na bomby... Padre! Ten vyzeral presne, ako som ho opustil, a to mi dodalo malé množstvo odvahy a istoty, že nikto ma tam nezbije. Našiel som svoj ročník, Jara, Jaqua, Kosita s manželkou, Daviďáka, Rosiho či Kirké a pomaly som sa začal udomácňovať, keď zaznel gong ohlasujúci začiatok predstavenia. Program bol komentovaný veľmi taktne s nádychom do humoru, ktorý ma ako počúvateľa veľmi zaujal.
Čas pokročil a program zložený z prezentácie roverských projektov a gratulácií Horčíkovi, či bývalým vodcom sa skončil. Večerníček sa začal, no tí, čo požiarnika Sama už majú zmáknutého, sa presunuli do Bowling baru, kde oslava nášho mládí pokračovala, sprevádzaná neuveriteľnými športovými výkonmi na dráhe. Nebudem vyzdvihovať víťazov, to je na dlhšie, ale vyzdvihnem atmosféru. Bola veľmi priateľská, každý sa porozprával s tým, kto mu bol po chuti, poprípade s tým, ktorého nevidel od troch týždňov strávených spolu v stane a nestihol mu vynadať, že pokvapkal voskom jeho krvopotne urobený rošt.
Blížila sa chvíľa, ktorú sme všetci odďaľovali, ako sa len dalo, no bolo treba sa vrátiť k svojim životom. Avšak prísľuby skorého stretnutia padali jedna radosť. Nasadli sme do svojich áut a mnohí sa vrátili už k svojim rodinám. Nie, žeby som sa ja nevrátil k svojej rodine, ale tak dúfam, že sme sa pochopili.
Týmto teda apelujem na vedenie zboru a oddielu, aby sa takéto akcie vytvárali, bolo nám dobre a keď už naozaj nič iné, tak o ďalších 18 rokov som tam ako na koni.
Peace on You!