Myslím, že sa to všetko začalo na AS hádaním sa, kto pôjde s IGIm v aute. Keďže ako obvykle lenivosť roverov a IGIho dobré srdce zvíťazili nad inými rozumnejšími nápadmi, ako maximálne využiť priestor ponúkaný 5-miestnym osobným automobilom Opel Corsa, pár samovrahov – myslím, že Swysht, Oggy a Indy nasadli a odišli smerom k cieľu našej výpravy - na Opátku.
My ostatní sme nastúpili do autobusu. To nastupovanie bolo samo o sebe dosť veľký zážitok, keďže v jednom buse sme sa stretli ešte so sedmičkármi, ktorí zabrali prakticky celú zadnú časť, pár stretkami z Kalvárky, spústou mladých, nabalených fľašami kadejako ochutených hydroxiderivátov vzniknutých pri ovocnom kvasení všelijakých sliviek, hrozien, marhúľ a iných citrusových plodov a pár ďalších občanov v strednom veku rozčuľujúcich sa nad nedostatkom miesta v prostriedku prímestskej hromadnej dopravy so strachom, že sa dnes nedostanú domov. Keď vodič videl, že do autobusu sa viac ľudí proste nevojde, zavrel dvere a pohli sme sa. Na zastávke pri Lokomotíve sme sa ešte stihli presvedčiť o jednej veľkej pravde, že „Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a zlých ešte viac“, keď za odvážnych prevažne ústnych prejavov svedčiacich o slušnosti a inteligencii daných osôb doslova narvalo do už aj tak dosť preťaženého autobusu ešte zo 20 ľudí. A potom prišla Jahodná. Za asistencie všetkých svätých a vodičových šoférskych schopností nadobudnutých tvrdou praxou sme úspešne preverili kvality socialistických konštruktérov brzdových systémov Národného podniku Autopal.
Na Opátke sme pre istotu vystúpili o nejakú tú zastávku neskôr (šak keď máme zaplatené lístky), tak sme sa ešte nejakých tých pár stoviek metrov vracali k miestu, kde nás mala čakať údajná chata. Keďže už bola tma, podarilo sa nám ešte poriadne vystrašiť pár osamelých vodičov. Jeden, mimochodom vodič autobusu, ktorý si asi nevedel správne vysvetliť skupinku ľudí stojacich na krajnici napodobňujúcich nejakého Budhu, nám dokonca zastavil. Vtedy prišiel na rad Padre, ktorý to musel nejako šikovne zahovoriť a autobus odišiel. Za výdatnej pomoci mobilných telefónov a našich chabých orientačných schopností sa nám podarilo dostať až k cieľu – chate, kde nás už čakali naši spolubratia.
Chata to bola (myslím, že ešte aj je) celkom zaujímavá, niečo podobné ako na Bukovci. Veľká polica zaplnená poväčšinou prázdnymi fľaškami dávala jasne poznať účel väčšiny jej predošlých návštev. Kvôli zaujímavému zvyku jej predošlých návštevníkov použitý riad proste neumyť sme boli nútení všetky riady pred vlastným použitím pracne očistiť od zaschnutého predošlého obsahu. Tradične sme vybalili jedlo a dali variť čaj na petrík. Po večeri boli nejaké aktivitky s IGIm týkajúce sa silných aj slabých stránok jednotlivých družín a diskusie na témy od programu oddielu až po... IGImu vlastne patrí veľká vďaka za celý program tejto 3 - dňovky, ktorému istotne venoval dosť času. Bolo v tom vidieť kus práce. Myslím, že to bol príklad poriadne pripraveného programu. Potom sme ešte dlho do noci hrali znamenia a nakoniec išli nabrať síl do ďalšieho dňa, ktorý sa začal veľmi zaujímavo.
Zobúdzam sa. Vidím nejaké postavy v gumených rukaviciach, plynových maskách a chirurgických plášťoch vydávajúce pazvuky, ktoré v rámci možností tých masiek mohli vydávať, nabádajúce nás svojou gestikuláciou doriadiť sa podobne ako oni. O pár minút sme v tomto protichemicko-biologickom prestrojení zavedení k Oggymu ležiacom na okraji cesty v bezvedomí, napadnutým nejakým strašným vírusom. Preniesli sme ho do chaty a tam nám IGI vysvetlil, o čo vlastne ide. Pravdepodobne sme boli nakazení strašným vírusom z Afriky, na ktorý má protilátky iba nejaký kmeň miestnych domorodcov. Našou úlohou bolo vyhľadať ich šamana (BUBU), ktorý nám mal dať indície k nájdeniu ingrediencií potrebných na vytvorenie vzácnej protilátky. Museli sme sa s ním dorozumieť nejakým miestnym dialektom, ktorý sme hravo zvládli. (Bratia, učte sa cudzie jazyky!). Ako večeru, ktorú nám aj tak hneď vrátil, sme mu nechali Mareka. Ďalej sme už len museli hľadať. Brodili sme sa močiarmi, zdolávali sme rieky, blúdili sme v pralese - to všetko za strašného tropického dažďa. Až sme všetko našli a zachránili seba a vôbec celý svet pred skazou. Medzitým IGI zháňal po okolitých ubytovniach klávesnicu k svojmu PC. No nikde nemali takú, ktorá by do toho jeho nezávislého kúrenia pasovala a pri parkovaní na nejakom obrubníku ešte aj dostal defekt. Od pôvodného plánu prezentácie sa upustilo, tak sme využili čas a zahrali Countera s plynovými maskami. Dosť kruté. Potom sa varil obed. Bolo to niečo ako obed, olovrant a večera zároveň. Keďže ho robili prevažne roveri (tak to aj dopadlo), jedli sme sáčkovú gulášovú polievku (ktorá bola na sáčkovú celkom dobrá) a rozvarenú masu cestovín, ktorá sa s istou dávkou fantázie dala považovať za špagety. Za to, že sa to dalo ešte aspoň jesť, vďačíme vlastne Oggymu, ktorý to v poslednej chvíli odstavil. Ono to nebolo až také zlé jesť, ako potom umývať ten pripálený hrniec, čo sa už ani s veľkou dávkou snahy a sebazaprenia nedal umyť. Ako prezent podniku Dankoš a spol. s.r.o. sme dostali čokoládový puding s príchuťou pripálených arašidov. Čo sa robilo ďalej už si veľmi nepamätám, ale viem, že sa hralo na gitare, plnili stupne, za chrbtami roverov sa jedli koláče, hrali znamenia a niektorí sme sa išli prejsť von, vychutnať ticho noci, porozprávať sa a v neposlednom rade vydýchať všetky karcinogénne zlúčeniny vzniknuté pri neustálom experimentovaní s petrákom, rôznymi druhmi alkoholu, a inými toxickými látkami pri petríku. Nakoniec sme išli spať.
V nedeľu ráno sa vstávalo vééľmi ťažko. Zjedli sme raňajky, išli sa zbaliť a robiť iné nepríjemné povinnosti súvisiace s upratovaním. Vidina rýchlo urobeného poriadku vysávačom sa rýchlo rozplynula efektmi vzniknutými pri jeho zapnutí, ktoré silne pripomínali zimné štartovanie zamrznutej AVIE. Keďže mu chýbali samozrejmosti ako vrecko a všetky filtre, vyrazili z neho kúdoly prachu za veľmi zaujímavej zvukovej kulisy. Ako vždy sa znova osvedčila klasická metla. Zvyšný čas sme s IGIm hrali Fantóma v Prahe. Nakoniec sme sa vydali na dlhú cestu, až na zastávku pri Ružíne. Cestou sa po nás IGI ešte asi trikrát vrátil, či nás naozaj nemá na tú zastávku odviezť, z obavy, že ten bus nestihneme. BAČOV... Bus pre istotu vôbec neprišiel, čo nás presvedčilo o veľkom bordeli v cestovných poriadkoch na nete. No čo už, Padre. Ďalšie tri hodiny sme si nemohli dovoliť čakať, neostávalo nám nič, ako zohnať pár ochotných tatkov, ktorí nás bezpečne dopravia domov. Touto cestou im ďakujeme. Všetko nakoniec dobre dopadlo a obohatení o ďalšie super zážitky sme sa vrátili domov. Ešte raz vďaka tým, ktorí sa podieľali na tejto 3-dňovke (hlavne Padre a IGI).
Na Opátke sme pre istotu vystúpili o nejakú tú zastávku neskôr (šak keď máme zaplatené lístky), tak sme sa ešte nejakých tých pár stoviek metrov vracali k miestu, kde nás mala čakať údajná chata. Keďže už bola tma, podarilo sa nám ešte poriadne vystrašiť pár osamelých vodičov. Jeden, mimochodom vodič autobusu, ktorý si asi nevedel správne vysvetliť skupinku ľudí stojacich na krajnici napodobňujúcich nejakého Budhu, nám dokonca zastavil. Vtedy prišiel na rad Padre, ktorý to musel nejako šikovne zahovoriť a autobus odišiel. Za výdatnej pomoci mobilných telefónov a našich chabých orientačných schopností sa nám podarilo dostať až k cieľu – chate, kde nás už čakali naši spolubratia.
Chata to bola (myslím, že ešte aj je) celkom zaujímavá, niečo podobné ako na Bukovci. Veľká polica zaplnená poväčšinou prázdnymi fľaškami dávala jasne poznať účel väčšiny jej predošlých návštev. Kvôli zaujímavému zvyku jej predošlých návštevníkov použitý riad proste neumyť sme boli nútení všetky riady pred vlastným použitím pracne očistiť od zaschnutého predošlého obsahu. Tradične sme vybalili jedlo a dali variť čaj na petrík. Po večeri boli nejaké aktivitky s IGIm týkajúce sa silných aj slabých stránok jednotlivých družín a diskusie na témy od programu oddielu až po... IGImu vlastne patrí veľká vďaka za celý program tejto 3 - dňovky, ktorému istotne venoval dosť času. Bolo v tom vidieť kus práce. Myslím, že to bol príklad poriadne pripraveného programu. Potom sme ešte dlho do noci hrali znamenia a nakoniec išli nabrať síl do ďalšieho dňa, ktorý sa začal veľmi zaujímavo.
Zobúdzam sa. Vidím nejaké postavy v gumených rukaviciach, plynových maskách a chirurgických plášťoch vydávajúce pazvuky, ktoré v rámci možností tých masiek mohli vydávať, nabádajúce nás svojou gestikuláciou doriadiť sa podobne ako oni. O pár minút sme v tomto protichemicko-biologickom prestrojení zavedení k Oggymu ležiacom na okraji cesty v bezvedomí, napadnutým nejakým strašným vírusom. Preniesli sme ho do chaty a tam nám IGI vysvetlil, o čo vlastne ide. Pravdepodobne sme boli nakazení strašným vírusom z Afriky, na ktorý má protilátky iba nejaký kmeň miestnych domorodcov. Našou úlohou bolo vyhľadať ich šamana (BUBU), ktorý nám mal dať indície k nájdeniu ingrediencií potrebných na vytvorenie vzácnej protilátky. Museli sme sa s ním dorozumieť nejakým miestnym dialektom, ktorý sme hravo zvládli. (Bratia, učte sa cudzie jazyky!). Ako večeru, ktorú nám aj tak hneď vrátil, sme mu nechali Mareka. Ďalej sme už len museli hľadať. Brodili sme sa močiarmi, zdolávali sme rieky, blúdili sme v pralese - to všetko za strašného tropického dažďa. Až sme všetko našli a zachránili seba a vôbec celý svet pred skazou. Medzitým IGI zháňal po okolitých ubytovniach klávesnicu k svojmu PC. No nikde nemali takú, ktorá by do toho jeho nezávislého kúrenia pasovala a pri parkovaní na nejakom obrubníku ešte aj dostal defekt. Od pôvodného plánu prezentácie sa upustilo, tak sme využili čas a zahrali Countera s plynovými maskami. Dosť kruté. Potom sa varil obed. Bolo to niečo ako obed, olovrant a večera zároveň. Keďže ho robili prevažne roveri (tak to aj dopadlo), jedli sme sáčkovú gulášovú polievku (ktorá bola na sáčkovú celkom dobrá) a rozvarenú masu cestovín, ktorá sa s istou dávkou fantázie dala považovať za špagety. Za to, že sa to dalo ešte aspoň jesť, vďačíme vlastne Oggymu, ktorý to v poslednej chvíli odstavil. Ono to nebolo až také zlé jesť, ako potom umývať ten pripálený hrniec, čo sa už ani s veľkou dávkou snahy a sebazaprenia nedal umyť. Ako prezent podniku Dankoš a spol. s.r.o. sme dostali čokoládový puding s príchuťou pripálených arašidov. Čo sa robilo ďalej už si veľmi nepamätám, ale viem, že sa hralo na gitare, plnili stupne, za chrbtami roverov sa jedli koláče, hrali znamenia a niektorí sme sa išli prejsť von, vychutnať ticho noci, porozprávať sa a v neposlednom rade vydýchať všetky karcinogénne zlúčeniny vzniknuté pri neustálom experimentovaní s petrákom, rôznymi druhmi alkoholu, a inými toxickými látkami pri petríku. Nakoniec sme išli spať.
V nedeľu ráno sa vstávalo vééľmi ťažko. Zjedli sme raňajky, išli sa zbaliť a robiť iné nepríjemné povinnosti súvisiace s upratovaním. Vidina rýchlo urobeného poriadku vysávačom sa rýchlo rozplynula efektmi vzniknutými pri jeho zapnutí, ktoré silne pripomínali zimné štartovanie zamrznutej AVIE. Keďže mu chýbali samozrejmosti ako vrecko a všetky filtre, vyrazili z neho kúdoly prachu za veľmi zaujímavej zvukovej kulisy. Ako vždy sa znova osvedčila klasická metla. Zvyšný čas sme s IGIm hrali Fantóma v Prahe. Nakoniec sme sa vydali na dlhú cestu, až na zastávku pri Ružíne. Cestou sa po nás IGI ešte asi trikrát vrátil, či nás naozaj nemá na tú zastávku odviezť, z obavy, že ten bus nestihneme. BAČOV... Bus pre istotu vôbec neprišiel, čo nás presvedčilo o veľkom bordeli v cestovných poriadkoch na nete. No čo už, Padre. Ďalšie tri hodiny sme si nemohli dovoliť čakať, neostávalo nám nič, ako zohnať pár ochotných tatkov, ktorí nás bezpečne dopravia domov. Touto cestou im ďakujeme. Všetko nakoniec dobre dopadlo a obohatení o ďalšie super zážitky sme sa vrátili domov. Ešte raz vďaka tým, ktorí sa podieľali na tejto 3-dňovke (hlavne Padre a IGI).