Tradične sme sa stretli v budove spolku košickej koľajnice (ŽSR) a šli vlakom do Margecian. Vo vlaku som zistil že nemám žiaden orientačný zmysel, keďže sever som menil po každej zákrute...
Hneď za pár uličkami tejto prispatej obce bola pred nami jedna zahmlená dolina. Ale to bolo tak jedno, lebo aj tak sme zabočili na cestu ktorá viedla k Roháčke. Tento kopec bol jak dlhý tak strmý a možno ešte viac. Paľo a Marek musia mať pekne spomienky na ich prvú výpravu... hneď na úvod sa Paľovi rozbila termoska. Minimálne 3 krát sme mysleli, že už sme tam. To asi kvoli tým bralám počas cesty. Keď už sme boli na rovinke, môj vnútorny kompas, ktorý mi ukazoval sever, sa už točil ako turbína prúdového lietadla. Totiž tam ide taká čudná cesta, že som nikdy nevedel, kde som. Ešte dosť pekné bolo vidieť slnko tesne nad obzorom. Posledné serpentíny a vrchol. A výhľad... veľký bačov a jeho kamarát. No nevadí, dakto dačo napísal do vrcholovej knihy. Ešte predtým, ako sme si išli vynahradiť ten žiaden výhľad, Pali musel podstúpiť operáciu. Dali sme mu leukoplast, kus čokolády a hotovo. Ale hneď na to sa naše združenie bačov vybralo na ďalšiu cestu.
Po chvíľke cesty urodzené združenie uvidelo skaly a chcelo tam natočiť nejaky film. Ale predseda nášho združenia (Padre) mal hodinky a tak sme urobili pár fotiek. Naša cesta však tam nekončila. Ona sa skončila totiž viacmenej pri jednom krásnom výhľade. Tam sme sa dozvedeli od poľovníkov, že ideme opačne. Ani to nevadilo, lebo pre ten výhľad sa to oplatilo. To už si potom naše združenie muselo pohnúť lebo čas nám utekal ako ten čaj z Paliho termosky. Združenie sa potom presunulo na hornádske lúky. V tomto kraji mi už začalo trošku rapkať v hlave. Tam sa však bačovia stavili, že za koľko sa naše združenie presunie do Malej Lodiny. Kedže sa stavili, tak som sa rozutekal dolu kopcom. Vtedy som mal už v hlave totálny bordel...
V tejto dedine nešli tak často vlaky a tam sme sa dozvedeli, že práve nám jeden odišiel. Zostávali nám možno 2 hodiny a tak sme zahrali hry. Potom prišiel vlak a združeniu bol koniec.
Po chvíľke cesty urodzené združenie uvidelo skaly a chcelo tam natočiť nejaky film. Ale predseda nášho združenia (Padre) mal hodinky a tak sme urobili pár fotiek. Naša cesta však tam nekončila. Ona sa skončila totiž viacmenej pri jednom krásnom výhľade. Tam sme sa dozvedeli od poľovníkov, že ideme opačne. Ani to nevadilo, lebo pre ten výhľad sa to oplatilo. To už si potom naše združenie muselo pohnúť lebo čas nám utekal ako ten čaj z Paliho termosky. Združenie sa potom presunulo na hornádske lúky. V tomto kraji mi už začalo trošku rapkať v hlave. Tam sa však bačovia stavili, že za koľko sa naše združenie presunie do Malej Lodiny. Kedže sa stavili, tak som sa rozutekal dolu kopcom. Vtedy som mal už v hlave totálny bordel...
V tejto dedine nešli tak často vlaky a tam sme sa dozvedeli, že práve nám jeden odišiel. Zostávali nám možno 2 hodiny a tak sme zahrali hry. Potom prišiel vlak a združeniu bol koniec.