Zdravím... Kedy sa už konečne naučím, že na tento typ pozdravu má patent dakto iný? (Však všetci vieme KTO.)
Och, Fabo, Fabo... No, po strastiplnom týždni v škole konečne nastal piatok 14. 12. 2007 a myslím, že nielen ja, ale aj mnoho iných členov nášho oddielu sa tešilo na to, že ideme na vianočnú nádielku.
Jestli se nemejlím (ako správny Sam Hawkins), tak nás na stanicu došlo 17, čo je vcelku dosť. Tu sa nič takého vážneho neudialo, až na to, že sme nevedeli, či sme nastúpili do toho správneho vlaku. Po takých 1,2 - 2 noggeroch (v tomto prípade 1 nog. = 1 hodina) cesty sa nám úspešne podarilo vystúpiť v totálnom kýbli - Vydrníku. Nasledovala hádka typu všetci vs. Igi, po ktorej ceste sa máme vybrať. Vybrali sme sa cestou, ktorou Igi nechcel ísť a tu zrazu volá Johan, že: „Poďte za Igim, mal pravdu!" ZÁZRAK! No, tie sa tiež niekedy dejú. Došli sme ku skautskej chate v strede dediny rovno pri kostole a ihneď sme sa v nej ubytovali.
Treba uznať, že to je celkom slušná chata, i keď niektoré nedostatky spomeniem neskôr. Rozložili sme sa na posteliach a dostali sme jasný príkaz: ŠICKO JEDLO DO KUCHYNE – Jančiho kráľovstva. Fúha! Ta jak som videl tote šicke veci, čo sa zjavili v kuchyni, ta mi skoro oči vypadli. Ale i tak sa nič nevyrovná tomu, jak Marek abo dakto iný kompetentný prišiel a povedal, že Mantinel (a teraz dobre počúvajte, resp. čítajte) sa normálne prepadol nohou do dlážky v izbe, kde sme spali. No ono to nebolo len jeho pričinením.
Ale späť k nádielke ako takej. Ján P. mal snahu o prednášku o láske a zas sa mu podarilo zapotiť slovné zvraty, ktoré stoja za to, aby ich dakto do Delfinka, až ich zasa bude viac, napísal. Potom nastali chvíle spevu a brndžania na gitarách. Neskôr sme šli spať, aby sme mali dosť síl na ďalší deň.
Po budíčku sme sa najedli, skompletizovali a vyrazili sme na dlhý prechod Kaukazskou bránou, na ktorom nás sprevádzal starý horský vodca (Oggy). Poviem rovno, nebolo to najľahšie a dobre sme si zašľapali hlavne v prvej časti. Potom sme sa museli istiť úžasným, zaručeným, superextrapatentovaným a ešte neviem akým spôsobom. Uznáte, že zviazať si ľavé nohy a tak ísť lesom nemôže skončiť inak, než skuvíňaním od bolesti a pýtaním sa, ktorý sovietsky nácek mohol vykročiť inou nohou, než mal. No a na záver sme si ešte vyskúšali prvú pomoc a improvizované nosidlá, pretože náš skúsený vodca už bol taký slabý, že na fleku odpadol. Myslím, že situáciu netreba vykresľovať, fotky hovoria za všetko. Ale pre tých, ktorí by sa nedostali ku fotkám, môžem spomenúť, že sme ho na nosidlách držali, viazali a parádne sa nám šmýkalo.
Ako sme došli k dedine, tak sa vodcova rozpoltená osobnosť zasa zrejme preniesla do tej vitálnejšej časti a vyskočil ako jeleň. Na kraji dediny sme ešte stihli naraziť na neoficiálnu časť berlínskeho múra pozdĺž celej dediny. V chate sme sa prezliekli a najedli skromného obeda, aby sme mali dosť miesta na večerné koláče. Poobede nasledoval ping-pong a výroba ozdôb na stromček. Večer bola tradičná večera (ta asi raňajky to nemohli byť) a nemôžem nespomenúť to, že Janči s Billym sa fakt posnažili a kapustnica bola super.
Po večeri sme si rozdali darčeky, ktoré som napríklad ja zabudol doma. A po tom nasledovali scénky, ktoré boli fakt namakané (respect bobry) a tajná časť nádielky pre nováčikov, čiže... nepoviem čo. Zas nasledovali piesne a hra Peter-Pavol, ktorá sa skončila v brutálnom tempe. No a ešte som takmer zabudol. Zväzovali sme Igiho do kozla a hrali sme lodičky.
Po dlhej noci sme ráno vstali pomerne neskoro a pustili do upratovania a odchodu z chaty. Ďalej sa, myslím, nestalo nič mimoriadneho, až na to, že sme šli novým, úplne tichým a pohodlným vlakom. Na stanici Gillwell a hajde domov. Jóóóój a ja som nespomenul, že v piatok večer za nami prišiel ešte Indy a v sobotu Ivo. Ďakujem za pozornosť. ?? ????????!
Treba uznať, že to je celkom slušná chata, i keď niektoré nedostatky spomeniem neskôr. Rozložili sme sa na posteliach a dostali sme jasný príkaz: ŠICKO JEDLO DO KUCHYNE – Jančiho kráľovstva. Fúha! Ta jak som videl tote šicke veci, čo sa zjavili v kuchyni, ta mi skoro oči vypadli. Ale i tak sa nič nevyrovná tomu, jak Marek abo dakto iný kompetentný prišiel a povedal, že Mantinel (a teraz dobre počúvajte, resp. čítajte) sa normálne prepadol nohou do dlážky v izbe, kde sme spali. No ono to nebolo len jeho pričinením.
Ale späť k nádielke ako takej. Ján P. mal snahu o prednášku o láske a zas sa mu podarilo zapotiť slovné zvraty, ktoré stoja za to, aby ich dakto do Delfinka, až ich zasa bude viac, napísal. Potom nastali chvíle spevu a brndžania na gitarách. Neskôr sme šli spať, aby sme mali dosť síl na ďalší deň.
Po budíčku sme sa najedli, skompletizovali a vyrazili sme na dlhý prechod Kaukazskou bránou, na ktorom nás sprevádzal starý horský vodca (Oggy). Poviem rovno, nebolo to najľahšie a dobre sme si zašľapali hlavne v prvej časti. Potom sme sa museli istiť úžasným, zaručeným, superextrapatentovaným a ešte neviem akým spôsobom. Uznáte, že zviazať si ľavé nohy a tak ísť lesom nemôže skončiť inak, než skuvíňaním od bolesti a pýtaním sa, ktorý sovietsky nácek mohol vykročiť inou nohou, než mal. No a na záver sme si ešte vyskúšali prvú pomoc a improvizované nosidlá, pretože náš skúsený vodca už bol taký slabý, že na fleku odpadol. Myslím, že situáciu netreba vykresľovať, fotky hovoria za všetko. Ale pre tých, ktorí by sa nedostali ku fotkám, môžem spomenúť, že sme ho na nosidlách držali, viazali a parádne sa nám šmýkalo.
Ako sme došli k dedine, tak sa vodcova rozpoltená osobnosť zasa zrejme preniesla do tej vitálnejšej časti a vyskočil ako jeleň. Na kraji dediny sme ešte stihli naraziť na neoficiálnu časť berlínskeho múra pozdĺž celej dediny. V chate sme sa prezliekli a najedli skromného obeda, aby sme mali dosť miesta na večerné koláče. Poobede nasledoval ping-pong a výroba ozdôb na stromček. Večer bola tradičná večera (ta asi raňajky to nemohli byť) a nemôžem nespomenúť to, že Janči s Billym sa fakt posnažili a kapustnica bola super.
Po večeri sme si rozdali darčeky, ktoré som napríklad ja zabudol doma. A po tom nasledovali scénky, ktoré boli fakt namakané (respect bobry) a tajná časť nádielky pre nováčikov, čiže... nepoviem čo. Zas nasledovali piesne a hra Peter-Pavol, ktorá sa skončila v brutálnom tempe. No a ešte som takmer zabudol. Zväzovali sme Igiho do kozla a hrali sme lodičky.
Po dlhej noci sme ráno vstali pomerne neskoro a pustili do upratovania a odchodu z chaty. Ďalej sa, myslím, nestalo nič mimoriadneho, až na to, že sme šli novým, úplne tichým a pohodlným vlakom. Na stanici Gillwell a hajde domov. Jóóóój a ja som nespomenul, že v piatok večer za nami prišiel ešte Indy a v sobotu Ivo. Ďakujem za pozornosť. ?? ????????!